Spadol som do Trhliny

Autor: Róbert Dratva | 2.2.2019 o 14:50 | (upravené 3.2.2019 o 22:24) Karma článku: 1,70 | Prečítané:  722x

Podobne ako mnohí iní, aj ja som sa v tomto období prepadol do Trhliny od Jozefa Kariku. Príbeh je pútavý a knižku som prečítal na pár šupov, už sa teším na pozretie  filmovej verzie.  

Príbeh Trhlina je veľmi dobre spracovaný príbeh založený na niekoľkých skutočných udalostiach.  Súhlasím však s Kerčelom, že v každých horách ľudia vždy mizli. Trochu som pobrúsil po nete a narazil som na info o  "Ceste smrti" medzi Nitrou a Zlatými Moravcami.. Po tejto ceste som svojho času tiež často chodieval. Otrava bola, ak som pri ZM chytil autobus, to som vedel, že počas hustej premávky sa za ním pravdepodobne povlečiem až do Nitry. Inak bola tá  cesta s výnimkou údolia medzi dvoma strmšími kopcami, kde v strede medzi nimi bola križovatka,  relatívne bezpečná.  Široká, vcelku  prehľadná, no s menej možnosťami na obiehanie, umožňujúca však pomerne rýchlu jazdu. Ak je tam vysoký počet úmrtí - no to auto za vami chce ísť vždy o 5km rýchlejšie, než vy, aj keď idete 100. Niektorí aj inde ako pri Tríbeči stratia na chvíľu zmysly a  obiehajú cez plnú  a "naslepo". 

Zbežne som si tiež  pozrel video "Tríbeč - pravda alebo fikcia ? Trasy sú dobre značené, no určite, za tmy, hmly a zlého počasia sa dá v horách ľahko stratiť.  Svoju mladosť som strávil aj behaním po horách, a keďže som rodený Popradčan, behal som  najmä po  Vysokých Tatrách, tiež Nízkych Tatrách a trochu aj po Roháčoch. Pozrel som čo to v Malej Fatre a v rôznych menších pohoriach. Na viacej som beztak ako študent nemal peniaze. Na výške som študoval v Nitre a tak som sa dostal aj na Veľký Tríbeč, Žibricu a samozrejme na Zobor. Jasné, je kopec ľudí, čo pochodili viac ako ja a majú s outdoorom väčšiu skúsenosť. 

Každý, kto bol v noci lese, vie, že v lese je mnoho zvukov, šuchotu. Nerátam adrenalínové príhody, kedy sa kamoš šmykol na snehovom poli a pomaly sa kĺzal dole v ústrety  pádu z cca 30m steny, kedy som sa zľakol až po šťastnom konci, či niekoľko atakov psov počas túlania sa v prírode. Pri všetkých tých potulkách som cítil naozajstný strach dvakrát. Raz to bolo v Slovenskom Raji, keď sme sa s kamarátom rozhodli ísť prejsť sa za tmy do lesa. Pri ceste nazad sme už kráčali po asfaltovej ceste riedkym lesíkom, až sme sa dostali na miesto, kde sa na ňu napájala lesná cesta lemovaná hustejším porastom. Vkročili sme  na ňu a zo zvedavosti prešli pár metrov. Z tmy sa ozvalo zavrčanie, pri ktorom nám tuhla krv. Pozreli sme sa na seba a podali sme jeden z najlepších šprintérskych výkonov v našich životoch. Nič mysteriózne, asi nejaký zatúlaný pes. Sestra v tej oblasti raz na úteku pred medveďom prebrodila aj rieku.  

Keďže som podnikol už niekoľko výchádzok na Zobor (to je už Tríbeč), raz ma napadlo, že by som sa rád pozrel na východ slnka, presnejšie teda z "Pyramídy". Predpoveď počasia bola tak na 50%, ale vyzeralo to, že v čase východu slnka by mohlo byť jasno. Vstal som o 3:45 a  po tme, bez baterky, ktorú som mal len po ruke, som sa vybral po chodníku nahor. Kráčal som relatívne ticho, rýchlo. Občas niečo puklo, zašuchotalo, zapraskalo. Videl som na asi 5m, ďalej sa stromy strácali v opare hmly a v tme. Na vrchol som dorazil  podstatne skôr, než som plánoval. Predsa len, skupinové výstupy trvajú dlhšie. Počasie sklamalo a ja som dve hodiny do východu slnka stepoval v sychravom chlade. Predpoveď nevyšla, pre nízku oblačnosť som východ slnka neuvidel. Svetlá som nejaké videl, ale to bola len Nitra. 

Druhý prípad bol zaujímavejší. Partia asi 15 ľudí sme sa vybrali na opekačku pod Zoborom. Zo Šindolky sme kráčali smerom do lesa asi 20min, už si to presne nepamätám, do oblasti, kde bolo pár ohnísk na opekanie. Bolo ešte svetlo, no pomaly sa stmievalo. Možno to poznáte tiež. Keď vkročíte do lesa,  máte pocit, ako keby ste sa prebudili, vnímali a počuli ostrejšie. Obyčajne dám na "pocit". Vybral som sa hlbšie do lesa a zberal som drevo na oheň. Les bol relatívne prehľadný, no náhle som mal pocit, že niečo nie je v poriadku. Les stíchol. Poobzeral som sa, no nič som nevidel. Začal som cítiť nevysvetliteľný, hlboký, inštinktívny strach. Počul som nejakých šuchot, niečo ťažké sa ku mne približovalo, no na 50m okolo seba som nič také, čo by mohlo ten zvuk spôsobovať, nevidel.  Podľa zvuku sa pritom jeho zdroj musel nachádzať bližšie.  Rozhodol som sa zaniesť suché konáre do táboriska a potom som  ďalšie hľadal už  len  vo vzdialenosti na dohľad od ohňa. Nikomu som nič nevravel, veď čo také sa stalo ?.

Bolo už šero, skoro úplná tma. Nachádzal som sa asi 20m od ostatných a ohniska a zberal som ešte drevo. Zase som zacítil už známy  strach, aký som nikdy do toho dňa  a už  ani potom necítil. Počul som aj "ten" šuchot, ako keby sa niečo ťažké približovalo, ťahalo. Vrátil som sa ku ohňu, ktorý koby pohasol. Povedal som ostatným, nech sú chvíľu ticho. Na otázky som neodpovedal. Zachvíľu sa šuchot ozval znovu. Ten strach, či ťažobu sme cítili už všetci. Poniektoré dievčatá sa dostali na pokraj paniky. Traja chalani, toľko nás v partii bolo, sme sa postavili medzi okraj lesa, odkiaľ šuchot zaznieval, a dievčatá. Jeden mal hrubú palicu v ruke, ja poriadne šutre. Kamarát zvolal, nech ten, kto je v húštine, výjde von alebo nech ide preč. Šuchot sa opäť ozval. Približoval sa. Ok, ide už do tuhého. Bez ďalšieho varovania som po zdroji hluku hodil najprv jeden, potom dva ďalšie pomerne veľké kamene. Človek by zrejme neriskoval, že taký dostane.Myslím, že aj zviera, aspoň nie besné,  by sa vyplašilo.  Nepomohlo. Plazivý šuchot  niečoho sa približoval.  Bojuj alebo utekaj. Základná ľudská reakcia. Rozhodli sme sa pre rýchly ústup. Niekto zahasil oheň, dievčatá rýchlo zbalili tých pár veci. Pochytali sme sa za ruky. Strach vibroval vo vzduchu. Jeden chalan bol  na čele  živej reťaze s baterkou, druhý v strede a ja na konci. Vtedy som ešte nevedel, že poslední miznú najčastejšie.  Našťastie, chodník naspäť sa nachádzal asi 15m od miesta šuchotu. Pomaly behom sme sa vybrali smerom na Šindolku. Unikli sme. 

Po tomto "zážitku" som bol x-krát v lese a horách, aj za tmy, no nič podobné som nezažil. A nie, "podporu" ako hlavný hrdina sme so sebou nemali.  Niekto neskôr spomenul, že v miestach, kde sme sa pohybovali, viedla v stredoveku cesta. A na intráku pod Zoborom, tom starom,  kolovalo viacero zaručene "pravých" duchárskych  historiek. Btw, vraj bol postavený na bývalom cintoríne.  Nuž, odkedy bol človek človekom, rád sa bál. A ja si idem zbaliť batoh. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?