Detský hospic Plamienok

Autor: Róbert Dratva | 25.2.2019 o 22:00 | (upravené 26.2.2019 o 20:54) Karma článku: 1,29 | Prečítané:  483x

Niekedy si ani neuvedomujeme, aké šťastie máme v mnohých drobnostiach. Až keď ich stratíme, dospejeme k poznaniu, aká bola ich hodnota.   

Ako vojak civilnej služby na jednotke intenzívnej starostlivosti v nemocnici, či neskôr sociálny pracovník v hospici, som mal možnosť sprevádzať mnoho ľudí v záverečných týždňoch ich životov. Neskôr som sa stretol  aj s niekoľkými tragickými úmrtiami. 

Smrť má teda mnoho podôb, či tvári. Ak by vyzerala ako Brad Pitt, či  Angelina Jolie, bolo by to napokon celkom fajn. No životné osudy ľudí a ich konce sú rôzne. Pokiaľ človek prežije naplnený život so všetkými radosťami, či starosťami, ktoré k nemu patria, má možnosť v práci realizovať svoje hodnoty a napokon  sa dočká vnúčat, dokáže sa so svojou blížiacou smrťou ľahšie vyrovnávať a napokon jeho úmrtie dokáže  aj jeho okolie lepšie prijať. Moji dvaja obľúbenci, Irvine Yalom a Viktor Frankl, každý sebe vlastným spôsobom  zdôrazňujú, že mnohí ľudia vo chvíľach, kedy sa pozerajú vlastnej smrti do tváre,  ako osobnosti dozrievajú, resp. že utrpenie môže byť aj zušľachťujúcim stavom. 

Niekoľkokrát som mal možnosť stretnúť sa aj s mladými ľuďmi, ktorí zomreli na rôzne ochorenia. Viete, istý čas sa s nimi rozprávate, "staráte sa o nich", a zrazu v istom zmysle slova náhle  nie ste  sociálny pracovník, či zdravotník a  klient,  pacient, ale ste dvaja ľudia, ktorí sa "stretli".  Nemal som ani 20 rokov, keď som mal možnosť sa takto "stretnúť" s Jurajom, ktorý bol len o málo starší ako ja. Keď zomrel, lekárka a sestry plakali ihneď.

Z hospicu som odišiel kvôli nízkemu platu. Nedokázal som si financovať psychoterapeutický výcvik, absentovala supervízia a moje úspory zo študentských zahraničných brigád sa každým mesiacom znižovali. Ďalej to nešlo.  

Nedávno som mal možnosť stretnúť sa s pani Máriou Jasenkovou, riaditeľkou detského hospicu Plamienok. Teší ma, že bola ocenená pánom prezidentom, že jej bolo udelené  štátne vyznamenanie. Práca s ľuďmi  žijúcimi posledné obdobie svojho života je náročná. No pracovať v detskom hospici a pomáhať deťom, ktoré hľadia na nebo zblízka, dokážu naozaj  iba anjeli.

Z rozhovoru s pani Jasenkovou mi bolo zrejmé, že táto oblasť sektoru je finančne stále poddimenzovaná. Je mi ľuto, že za to vyše desaťročie, čo som odišiel z hospicu,  sa v tomto smere veľa nezmenilo. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Klasické Kollárove nedorozumenie

Ako sa počas lockdownu nejaká misska ocitla v limuzíne predsedu parlamentu?


Už ste čítali?